{°-°}  Vitajte na mojej stránke {°-°}

                                                                                  **** Plemená ****

Súčasné plemená králikov vznikli zrejme z jedného spoločného druhového predka - králika divého. Prvé písomné údaje o výskyte zvierat podobných králikom pochádzajú od Feníčanov, ktorí okolo

roku 1000 p.n.l. popísali ich hojný výskyt na stredomorskom pobreží Španielska. Z tejto časti Stredomoria sa postupne dostávali do ďaľších pobrežných oblastí. V stredoveku boli králiky objektami poľovačiek, zvlášť dámskych. Chovali sa v ohradených priestoroch – leporáriách, kde mali zabezpečený úkryt pred dravcami a dostatočný prísun krmiva. Chov v leporáriách sa rozšíril aj do ostatných častí Európy a položil základy postupnej domestikácie (zdomácňovaniu) tohto druhu.

Vzhľadom na biologické vlastnosti králika, stredovekí chovatelia pomerne rýchlo vytvorili skupiny zvierat, ktoré sa svojimi znakmi a vlastnosťami líšili od ostatných skupín králikov. Odlišná farba srsti, jej štruktúra a anatomické zvláštnosti tela tvorili základ znakov a vlastností pri stanovovaní kritérií neskorších zootechnických jednotiek - plemien.

V súčasnosti sa na Slovensku chová približne 50 plemien a ich farebných rázov. Plemenné štandardy sú zakotvené vo vzorníku plemien králikov Slovenského zväzu chovateľov a slúžia ako šľachtiteľské ciele pri selekcii na stanovené exteriérové znaky a vlastnosti.

Súčasné plemená králikov sa rozdeľujú podľa živej hmotnosti na veľké (obrovité), stredné, malé a maličké. Podľa štruktúry srsti sa rozdeľujú na plemená normálnosrsté, dlhosrsté (angorský, líšči), krátkosrsté (rexovité) a plemená so zvláštnou štruktúrou srsti (saténový).

Medzi veľkými plemenami sa často u nás chová králik belgický obor. Plemeno je predstavované mohutnými zvieratami s dlhými ušnicami a živou hmotnosťou v dospelosti cez 7 kg. Prvé králiky tohto exteriéru boli popísané okolo roku 1825 v okolí mesta Gent (dnešné Belgicko) a neskôr v severnom Francúzsku. Ďalej sa do tejto skupiny zaraďujú plemená francúzsky baran, moravský modrý a nemecký obrovitý strakáč, ktoré majú zrejme svoj pôvod v belgickom obrovi.

Skupina plemien so strednou živou hmotnosťou je najpočetnejšia nielen z hľadiska plemennej skladby ale aj počtu chovaných zvierat. V dospelosti dosahujú hmotnosť 3,5 - 4,5 kg. V súčasnosti je v slovenskom vzorníku zaradených 30 plemien a ďaľšie desiatky ich farebných rázov. Zo stredných plemien sú u nás najrozšírenejšie: veľký svetlý strieborný, činčila veľká, viedenské králiky, novozélandský biely, kalifornský, nitriansky a český strakáč.

Skupinu malých králikov so živou hmotnosťou do 2,3 kg tvorí v slovenskom vzorníku 17 plemien, medzi ktorými sú u nás najčastejšie chované malý baran, činčila malá, holandský, ruský a anglický strakáč.

Medzi maličké plemená dosahujúce v dospelosti živú hmotnosť 1,2 - 1,5 kg patria maličký baran, hermelín a maličký králik. V staršej terminológii sa táto skupina označovala ako zakrslé králiky. V poslednom čase sú maličké plemená čoraz častejšie chované aj v mestských bytoch ako spoločenské zvieratá.

V skupine plemien so zmenenou štruktúrou srsti sa nachádzajú napr. kastorex, angora (obr. vľavo), líšči králik a saténový králik. Ich úžitkovosť je orientovaná na produkciu srsti a kožušinársky zrelých koží. Presnú charakteristiku plemenných znakov a vlastností jednotlivých plemien králikov môžu záujemci nájsť vo Vzorníku plemien králikov SZCH, ktorý slúži ako štandard pre šľachtenie( SZCH, Krížna 44, Bratislava).

Pre účely produkcie mäsa boli vyšľachtené špeciálne populácie králikov, vyznačujúce sa vysokou reprodukciou, intenzitou rastu a výkrmnosťou. Obyčajne sú to produkty mnohonásobného medzi-plemenného kríženia plemien strednej živej hmotnosti, ktoré sa vykonáva v špecializovaných šľachtiteľských firmách. Medzi chovateľmi sú známe šľachtiteľské produkty HYLA, Hyplus, Cunistar alebo ZIKA. Sú určené do intenzívnych veľkochovných podmienok a pre dosiahnutie maximálnej produkcie vyžadujú dobré krmovinové a ustajňovacie podmienky.

Bezprostredne s plemenárskym využitím brojlerových králikov súvisia aj systémy chovu. V úžitkovom chove brojlerových králikov sa využívajú dva odlišné chovateľské postupy. Pretržitý (diskontinuitný) systém chovu predpokladá pravidelný prísun chovných zvierat, ktoré pochádzajú zo špeciálnych materských a otcovských línií. Tieto línie sa šľachtia s cieľom maximálne využiť genetické schopnosti rôznych plemien pri mäsovej úžitkovosti prostredníctvom hybridizačných programov. Šľachtiteľ vytvára línie, ktoré sa dodávajú do úžitkových chovov buď ako prarodičovské alebo rodičovské generácie. Chovateľ svoju plemenársku činnosť obmedzuje len na dodržiavanie kríženia určených línií. Napriek tomu, že diskontinuitný systém zabezpečuje maximálnu realizáciu genetických predpokladov, v našich chovoch sa z ekonomických dôvodov neosvedčil. Vyžaduje totiž permanentnú dodávku rodičovských resp. starorodičovských populácií, ktoré sú v súčasnosti drahé a svojimi odpismi neúmerne zaťažujú chovateľské náklady. Vo väčšine prípadov bol diskontinuitný systém nahradený nepretržitým (kontinuitným) chovným systémom. Ten spočíva v tom, že produkčné populácie samíc sú v slede generácií párené rôznymi skupinami samcov. Cieľom je zachovať vysokú úžitkovosť za použitia vlastných zvierat na obrat stáda. Využívajú sa pritom rôzne systémy párenia (rotačné, striedavé) zabezpečujúce minimálny rast príbuznosti v nasledujúcich generáciách. Vysoký stupeň príbuznosti zvierat predstavuje totiž riziko pôsobenia genetického javu (tzv. inbredná depresia), ktorý môže spôsobiť zníženie ukazovateľov úžitkovosti (zníženie početnosti vrhov, zvýšenie úhynov mláďat a pod.). Princíp pôsobenia inbrednej depresie spočíva v tom, že sa dedičné faktory (alely) podmieňujúce znaky a vlastnosti zvierat stávajú rovnorodé (homozygotné). V rámci toho dochádza k prejavu aliel, ktoré svojim účinkom spôsobujú znižovanie životaschopnosti zvierat. Príbuzenská plemenitba je teda plemenárska metóda, ktorú možno používať len v prísne kontrolovaných selekčných podmienkach a nepatrí do úžitkových či drobných chovov.

Medzi úžitkovým zameraním zvieraťa a jeho exteriérom existuje vzťah, ktorý možno znázorniť na nasledujúcich obrázkoch. Zvieratá brojlerových línií sa okrem vysokej úžitkovosti vyznačujú aj typickými znakmi exteriéru, ktoré vyniknú pri porovnaní s exteriérom niektorých stredných plemien. Na obrázku je znázornený typ a tvar dvoch samcov rovnakého veku. Zviera označené písmenom A je predstaviteľom štandardu plemena novozélandský biely, zviera B je zástupcom brojlerovej línie, ktorá bola vyšľachtená vo VÚŽV Nitra ako materská populácia. Brojlerové králiky sa vo všeobecnosti vyznačujú pretiahnutou lebkou, väčšími, pergamenovými ušnicami a dlhším telom. Ďaľšie rozdiely možno pozorovať v osvalení tela, v hustote srsti, v hrúbke kože (remeň) a v roz-dielnych proporciách vnútorných tkanív a orgánov.

A - novozélandský biely
B - samec brojlerovej línie